Dobré vzťahy sú základom úspechu

Čo ste študovali?
Do školy som chodil ako každý iný chlapec: veľa sme športovali, veľa sme pomáhali v domácnosti, veľa sa fyzicky pracovalo. Oproti dnešnej mládeži sme mali výhodu v tom, že v televízii boli len dva programy a žiaden internet, takže sme väčšinu času mohli tráviť v prírode a dívať sa na jej krásu. V tomto smere mi je dnešnej mládeže ľúto: nemajú na to čas a často ani príležitosť. Keď sa niekto niekoho pýta, či existujú zázraky, tvrdím, že jednoznačne áno. V prírode ich stretnete na každom kroku. Často sa mojich synov pýtam, či si všimli, že už prišli sýkorky, či si všimli odchod lastovičiek a podobne. Zázraky máte priamo pred očami – stačí sa vám pozerať. Po základnej škole som chodil na Strednú školu chemickú vo Svite a neskôr na Slovenskú vysokú školu technickú v Bratislave, fakultu chemickotechnologickú, odbor konzervácie mäsa a potravín. Žil som v krásnym študentským životom a dodnes sa so spolužiakmi stretávame na pravidelných aj neoficiálnych stretnutiach. Po škole som nastúpil do Východoslovenského mäsového priemyslu ako asistent. Keďže ma to neuspokojovalo a ako mladoženáč som cítil zodpovednosť za rodinu, chcel som skúsiť niečo iné. Rozhodol som sa ísť pracovať do soliarne, kde sa vtedy dalo pomerne pekne zarobiť, na čo sa ma súdruh riaditeľ spýtal, či naozaj chcem ísť s diplomom robiť manuálnu prácu. Nakoniec sme sa však dohodli a pracoval som tam vyše dva roky a ten čas ani trochu neľutujem, lebo mi dal veľmi veľa. Na tú dobu som si slušne zarobil, načerpal som praktické skúsenosti a uvedomil si, že celá teória zo školy by mi bola nanič, keby som si sám neprešiel výrobou. Musím z vlastnej skúsenosti potvrdiť klišé, že teória bez praxe nefunguje. Človek nie je „hotový“, kým si nevyhrnie rukávy a nedá sa do roboty. Opäť by som sa rád vrátil k vzťahom: mnohí z mojich kolegov v soliarni robili svoju prácu dobre a kvalitne, ale nevedeli, prečo. Ja som im cez prestávky vysvetľoval, ako funguje chémia vo výrobnom procese a čo sa pod ich rukami deje. Veľmi si cenili to, že som pracoval spolu s nimi a nehral sa na nejakého „pánka“. Keď chcete, aby si vás ľudia vážili, vždy konajte bez pýchy. Postupne som sa prepracoval cez rôzne pozície – skladník, expedient a podobne – až na pozíciu výrobného námestníka v Spišskej Novej Vsi. Mal som dobrú školu, peknú prax a veľmi dobré vzťahy s kolegami. Vtedy som sa cítil byť naozaj úspešný – samozrejme, boli dni, kedy som musel prehodnotiť svoj názor, že o všetkom viem všetko. V mäsiarstve s týmto názorom veľmi nevydržíte – každý deň vás dokáže niečo nové prekvapiť a keďže s mäsom sa musí narábať veľmi rýchlo, nemôžete prácu odkladať. Musíte dodržať všetky štandardy a hlavne rýchlo reagovať. Naša práca nikdy nefungovala metódou pokus-omyl: vždy je potrebné mať pripravené alternatívy, aby sa váš tovar neznehodnotil. Neustále som bojoval a aj bojujem za to, aby veta „u nás vždy čerstvé“ nebola len frázou, ale to tak skutočne aj bolo. Zákazník nie je hlupák – nestačia mu reklamy a billboardy, a niekedy ani cena. Vráti sa k vám iba vtedy, ak bude presvedčený, že sa mu nákup u vás oplatil. Dnes sa snažím uplatňovať všetky tieto životné zásady v našej firme Spiš Market. Vždy som sa snažil zo všetkého poučiť a zlepšiť sa. O našom úspechu vypovedá to, že každá jedna z našich predajní má pravidelné medziročné nárasty. Takisto, niečo, nad čím sa čudujú všetci, ktorí sa pozrú na náš výpis z Obchodného registra, je to, že už dvadsaťtri rokov to so šiestimi spoločníkmi ťaháme spolu. Je to opäť potvrdením toho, že dobré vzťahy sú kľúčové. Netvrdím, že na veci nie sú rôzne názory – bolo by zlé, keby neboli. Máme však dobrý systém a dobrý poriadok, a to nie je možné vytvoriť len tak s hocikým.

Čo považujete za vaše najväčšie úspechy? Teší ma, že môžeme dávať prácu viac než štyristo zamestnancom, v našom okrese sme tretím najväčším zamestnávateľom. Som hrdý na to, že dokážeme udržiavať priemerný zárobok zhodný s celoslovenským priemerom, a to sa nachádzame na východe. A máme aj osemnásť maloobchodných prevádzok, ktoré vykazujú neustály medziročný rast, čo viem dokázať aj grafmi a reálnymi číslami. Teší ma aj to, že napriek tomu, že pracujeme s biologickým materiálom, nespomínam si na žiadnu vážnu reklamáciu. Na to si musí každý potravinár dávať pozor: nepredávame suroviny ani súčiastky, ale mäso, čo je citlivý produkt najmä v súvislosti s ľudským zdravím. Okrem toho sme vybudovali veľkosklad v Spišskej Novej Vsi, ktorý takisto vykazuje medziročný rast. Napĺňa nás to radosťou a spokojnosťou s tým, že naša cesta a koncept, ktorý sme zvolili – neustále zvyšovať kvalitu nami ponúkaných výrobkov – je síce náročná, ale správna. Vďaka našim partnerom a vlastným zamestnancom – ktorým by som sa veľmi rád poďakoval za ich oddanú prácu – sa nám naše ciele darí napĺňať. Pôsobíme aj v zahraničí, kde naši zamestnanci cestujú na dohodnutý profesionálny výkon. Naši ľudia takto pracujú v Holandsku, Nemecku, Rakúsku a pravdepodobne čoskoro aj v Taliansku. Keď nejde robota k vám, musíte vy ísť za ňou a radi umožňujeme našim ľuďom dobre si zarobiť a spoznať kus sveta. Veľmi ma teší, keď spolu odchádzajú páry alebo mladomanželia – zarobia si slušné peniaze a keď sa vrátia domov, sú schopní smelo sa postaviť na vlastné nohy. Mnohí z nich nakoniec zostanú v zahraničí a tam sa uchytia: osobne poznám mnoho manželských párov, ktorí dnes vďaka práci u nás žijú za hranicami, kde sa oženili a majú deti. Hreje ma pri srdci to, že sme sa aspoň istou mierou pričinili k šťastiu niekoľkých rodín. Pre mňa osobne je to hlavným dôvodom, prečo má táto práca zmysel. Nikdy som nebol človekom, ktorý by sa naháňal za množstvom diplomov, ocenení či svetskej slávy. Je pravda, že v kancelárii by ste pár plakiet či pohárov našli, ale takéto ocenenia považujem za pominuteľné veci. Je to ako tráva, ktorá za chvíľu vyschne. Ľudia časom zabudnú, koľkí ste boli na výstave alebo koľko diplomov máte, ale dobré vzťahy založené na vzájomnej pomoci pretrvajú navždy. Naším skutočným víťazstvom je podľa mňa to, že naše prevádzky, ktoré sme roky budovali a stálo nás to veľa úsilia a práce, prinášajú osoh. Škála zákazníkov sa rozrastá, ľudia sa k nám radi vracajú a odporúčajú nových. Školíme ľudí k profesionalite za pultom, a nielen tej formálnej – snažíme sa dostať im túto slušnosť a úctu do žíl. Viete, zákazník vždy vie, kedy sa k nemu dobre správate iba kvôli tomu, „že šéf povedal“. Ja skutočne chcem, aby ľudia vedeli, čo pre nás zákazník znamená a aby úprimne konali najlepšie, ako vedia. Výhrou nie je to, keď zo zákazníka dostanete peniaze: skutočnou výhrou je to, keď mu úprimne pomôžete bez ohľadu na to, či vám urobil tržbu alebo nie. Náš úspech sme postavili na kvalite tovaru, služieb, no najmä prístupu. Veď kedy sa vás naposledy mäsiar spýtal, čo sa vlastne chystáte s tým mäsom robiť? Odrezať človeku dve kilá mäsa a ani sa nespýtať, čo s ním vlastne chce robiť, je podľa mňa amaterizmus. Jediná otázka vie ohromne pomôcť zákazníkovi aj vám, lebo  cíti, že vám záleží nielen na jeho peniazoch. Za to najkrajšie však považujem to, že všetky tieto zásady sa mi podarilo pretaviť do reality a presadiť do života. Nie sú to len prázdne slová a nenaplnené myšlienky: každý sa môže prísť pozrieť k nám do firmy a uvidieť to

Pracujete v potravinárstve, čo je oblasť plná konkurencie, často aj nedôvery a úskalí. Ako v tomto prostredí získavať a udržiavať verných zákazníkov?
Nuž, je pravda, že na trhu je veľa konkurencie: je nasýtený až presýtený predajcami a výrobcami mäsových výrobkov. Chceli sme však odlíšiť na trhu nielen novými produktmi, ale aj návratom k tradičným receptúram. Myslím si, že práve preto sme v súťaži o zákazníka boli úspešní. Vydali sa tvrdšou cestou: nebojovali sme pomocou ceny, ale kvality našich produktov. Treba si však urobiť dobrú analýzu trhu a vedieť, kedy je na to tá najvhodnejšia doba. Pred desiatimi rokmi by niečo také možné nebolo, no tešili sme sa na to, že raz príde čas, kedy si zákazník bude môcť vyberať a nehľadieť v prvom rade na cenu, ale na svoje zdravie. Rátajte s tým, že keď chcete bojovať kvalitou, budete istú chvíľu narážať aj na nepochopenie: zákazník bude celkom logicky porovnávať vašu cenu s cenou konkurencie. Vašou úlohou je toto obdobie preklenúť a postupne a vytrvalo zákazníka presviedčať o tom, že nakupovať kvalitne je výhodné hlavne preňho. Nikdy sme sa nesnažili zákazníka obalamutiť alebo iným spôsobom popliesť, ale chceli sme, aby na toto uvedomenie prišiel sám. Nikdy by sme však úspešní byť nemohli, ak by sme nemali ľudí, ktorí by dokázali túto koncepciu presadiť do života. Môžete mať skvelé produkty s dokonalým načasovaním a perfektnou cenovou reláciou, no ak na vašu loď nedostanete ľudí, ktorí budú s vami pádlovať tým správnym smerom, nič nezmôžete. To hovorím v hlbokej pokore: ja len škrtám zápalkou, no oheň udržujú druhí. Je pravda, že kontrolujem, kam naša loď pláva, ale občas si pripadám, že naozaj pádlujem najmenej, lebo som tu „len“ riaditeľom. (Smiech.) Opäť chcem zdôrazniť dôležitosť komunikácie, dôvery a navodenia dobrého pracovného prostredia s primeraným technickým zabezpečením. Naši ľudia sa nemusia báť o svoju budúcnosť ani toho, čím nás strašia v televíznych novinách. Snažím sa v ľuďoch vzbudiť pokoj: ak sa neboja budúcnosti a majú istotu, ich výkonnosť je úplne iná a dokážu zo seba vydať omnoho viac. Dajú vám aj omnoho viac inšpiratívnych návrhov – treba ich počúvať a uvedomiť si, že nie vždy musíte byť vy ten najmúdrejší.

Aké máte zásady pri ich výbere?
Keď vyberám nových ľudí, snažím sa najprv hľadať medzi mojimi priateľmi a v prostredí, ktoré poznám. Ak sa pozriete do okruhu svojich známych, určite medzi nimi nájdete niekoho, kto vám vie dať kontakt alebo tip na dobrého a spoľahlivého človeka. Mne osobne sa termín „ľudské zdroje“ veľmi nepáči – pripadá mi to, ako keby sme ľudí považovali za suroviny so svojím číslom. Vyhľadávam ľudí, ktorí sú vo svojom fachu lepší než ja. Pokiaľ viem robiť prácu daného zamestnanca lepšie, ani mi ho tam nie je treba, lebo by som ho musel dlho zaúčať a strácať čas jeho tréningom. Pokiaľ ste v práci neustále lepší než vaši zamestnanci, nebude to fungovať dobre. Máte tak zlú perspektívu do budúcna. Nemôžete sa trápiť nad tým, či robia svoju prácu dobre! Technici, obchodníci či účtovníci musia vedieť robiť svoju robotu lepšie než vy. Ak sa nejako rozhodnú, nemusíte to neustále hasiť a musí to fungovať – za to predsa berú plat!

Spomínali ste, že so spoločníkmi ste spolu už úctyhodných dvadsaťtri rokov. Ako ste vyberali ich?
Pri ich výbere som sa neriadil nijakým pravidlom, ale poznal som ich v kritických situáciách a vedel som, ako sa v nich správajú. Dobre sa dopĺňame – jeden z nás je technik, jeden ekonóm, jeden obchodník, jeden dohliada na kvalitu a podobne. Možno som mal aj šťastie, no osobne to skôr prisudzujem pozorovacím schopnostiam. Nikdy sme sa nechceli podobať tým boháčom, ktorí si len chceli naplniť vlastné vrecká a keď budeme mať „dosť“, zbalíme sa a odídeme. Takí nie sme: keď máme „dosť“, tešíme sa z toho, že máme rezervu na časy, kedy „dosť“ mať nebudeme, lebo aj také môžu prísť. Najhoršie je ísť klopať bankám na dvere. Skúsenosť nás naučila, že úverový vzťah s bankou je jeden z najhorších. Niekedy to je potrebné, ak nemáte dostatok hotovosti a skvelý nápad, ktorý chcete spustiť. Myslím, že sa nám podarilo dostať to štádia, kedy už cudzie peniaze potrebovať nebudeme. Nikdy u nás nebola existenčná tieseň – vždy sme sa vedeli spoločne postarať o to, aby sme slušne prežívali. Nikdy sme sa netopili v peniazoch, ale ani sme sa nemuseli báť zajtrajška. Pravdepodobne je to dôsledok toho, že sme vždy pracovali dostatočne dopredu. Nestačil nám mesačný alebo ročný plán: boli veci, ktoré sme plánovali a pripravovali aj tri alebo dokonca päť rokov dopredu. Netvrdím, že nám to vždy vyšlo, ale aspoň sme o tom hovorili a vedeli sme, kam kráčame. Mali sme vytipovanú cestu a vedeli sa poradiť o stratégii. Aké sú vaše finančné zásady?

Aké sú vaše finančné zásady?
Tou prvou je neustále tvorenie rezerv. Keď ich firma má, prežije aj horšie časy. Druhým pravidlom je, že neznášame prepych. Všetko, čo je zbytočným luxusom, je na škodu nielen kvôli tomu, že vám okolie závidí – ak si niekto chce užívať život v luxuse, bez ohľadu na to, či na to skutočne má alebo nie, kazí to jeho vnútro. Viete, vždy existuje niekto, komu tie peniaze dokážu pomôcť viac než vám. Ak vytvorím prebytok, je podľa mňa správne sa s ním rozdeliť, alebo byť aspoň citlivý voči potrebám iných. Človek aj tak nespotrebuje všetko sám. Treba rozlišovať, z ktorej strany dverí klope dobro: často sa skutočné dobro nachádza mimo štyroch stien nášho domu. Deň, kedy nespravíte žiadny dobrý skutok, je premrhaným dňom. Ak ľudia nerobia dosť dobrých skutkov, skutočne sa im život zdá krátky. Ja ten pocit nemám: ak by som sa mal zajtra pobrať na večnosť, myslím si, že som pár dobrých vecí stihol a život by mi krátky nepripadal. (Smiech.) Keď máme peniaze, investujeme ich do ľudí. Som veľmi rád, keď si ľudia môžu zarobiť viac. Hoci pre niektorých podnikateľov je druhý týždeň v mesiaci najhorší, lebo vtedy musia vyplácať výplaty, ja sa takémuto tvrdeniu čudujem. Spokojnosť ľudí by mala byť na prvom mieste, lebo oni sú váš najlepší „majetok“: keď neopravíte auto, nevadí to, ale o človeka sa treba postarať dnes, lebo za ním stojí jeho rodina. Ak by ste peniaze nezarobili, neviete otvoriť ďalší obchod, ľuďom neviete dať mzdy, nemôžete rásť a podobne. Sú iste nevyhnutné, no nie najdôležitejšie – v živote určite nie a dokonca ani vo firme, lebo aj keď sa nám nedarilo najlepšie, vždy sme sa mali radi a naše vzťahy boli v poriadku. Možno aj práve preto sme spolu tak dlho: peniaze nikdy neboli na prvom mieste.

Hovorili ste aj o strategickom plánovaní, inovovaní a „vycítení správnej chvíle“. Ako to dosiahnuť?
Aby to človek vedel takto posudzovať, musí zažiť aj ticho. Treba si nechať priestor na zbilancovanie vlastnej práce a na nachádzanie vízií a strategických cieľov, čo sa podľa mňa dá robiť len v tichu a v pokoji. Takto je možné prijímať aj kritiku a názory, ktoré sa nezhodujú s vašimi. Ak si manažéri myslia, že vo firme už nikto múdrejší nie je, je to chyba. Veľa nápadov a iniciatívy príde zdola. Pri ročných rozhovoroch s ľuďmi som sa veľa naučil a pochytil mnoho nápadov, ktoré sme zrealizovali. Ak by sme si nenašli to ticho, pri ktorom sme sa mohli otvorene rozprávať, neboli by sme tam, kde sme. Posúva to dopredu našich ľudí aj mňa.

Ako si zachovať tieto dobré vzťahy aj v ťažších obdobiach, kedy sa firme nedarí?
To je veľmi dobrá otázka! (Smiech.) Nedá sa povedať, že existuje nejaký recept, ale znova sa vrátim k budovaniu dôvery. Ľudia sa mohli za tie roky presvedčiť, že keď niečo vymyslíme a zapracujeme na tom, vždy nás to dostalo do bezpečných vôd, napriek všetkým búrkam. Táto dôvera spôsobuje, že ľudia veria šéfovi aj vedeniu, že niečo vymyslia. Budovanie dôvery tiež trvá istú dobu a treba dať ľuďom istotu, že si s tým dáte rady. Kvôli znižovaniu nákladov ľudí prepúšťam len vo veľmi krajnom prípade. Snažím sa im vysvetliť, že ich nevyhadzujem preto, že máme málo práce: radšej nech sa pričinia k tomu, aby bolo práce viac. Aj od šoféra očakávam, aby získal spätnú väzbu a snažil sa prispieť k tomu, aby sme predali viac a lepšie. Každá práca je dôležitá: aj pani upratovačku si treba ceniť. Každý zamestnanec od nás dostane narodeninovú či meninovú kartu, bonboniéru a nákupnú poukážku. To nie je špekulatívny ťah – podľa mňa si niečo také zamestnávateľ musí všimnúť. Niekedy stačí viac počúvať a menej hovoriť. Ak máte ticho a dôveru, dá sa aj kritické obdobie ľahšie prekonať. Je to ako v manželstve: aj tam podchvíľou príde kríza či ťažšie obdobie. Ak si manžel s manželkou neveria, môže byť problém aj z toho, keď vám sused povie, že vašu manželku videl s niekým na káve. Ak jej nedôverujete, hneď je oheň na streche. Ak jej ale veríte, viete, že to bol len nejaký známy a nič sa nedeje. Ďalšou zásadou je neustále ísť vzorom. Nemôžete očakávať, že na vás ostatní ľudia budú robiť a vy sa zatiaľ budete vyvaľovať na Bahamách. Nesmiete nechať problém nedoriešený a flákať robotu – ťažko potom budete vyžadovať dobrú prácu od ostatných. Ľudia si potom myslia svoje a vzťahy potom nemajú svoju pevnosť. V krízach vám potom nepodržia chrbát.

Čo s človekom, ktorý sa voči firme dopustil prešľapu?
Vždy tvrdím, že pokiaľ nenastane kríza morálky, dá sa všetko prekonať. Prepustenie zamestnanca je pre mňa skutočne krajným riešením, lebo viem, že je to živiteľ rodiny a jeho ľudský osud je v mojich rukách. Pravidlá však platia a sú nastavené dopredu. U nás sa za krádež prepúšťa – ak niečo niekto ukradne a ja ho prepustím, nemá mi čo vyčítať. Keď niekto škodí vzťahom, demoralizuje skupinu a nepracuje dobre, treba to riešiť. Finančná kríza sa dá preklenúť – zapracujete, „zamakáte“ a nejako sa z toho dostanete. Ale keď dôjde ku kríze morálnych hodnôt, firmy sa rozpadávajú.

Ako skĺbiť podnikanie s rodinou?
Mnoho podnikateľov dáva na prvé miesto prácu a nechávajú manželku s deťmi doma, lebo robota sa zdá byť dôležitejšia. Potom sa divia, že sa v štyridsiatke rozvádzajú. Treba to robiť presne naopak! Jednou z prvých životných hodnôt by mala byť fungujúca rodina. Všetko ostatné prichádza až potom: aj keby bolo podnikanie akokoľvek náročné a vyžadovalo si vašu takmer neustálu fyzickú prítomnosť, je nutné mať rodinu na prvom mieste v hlave aj v srdci. Nikdy to nerobte opačne. Firma pre mňa nikdy nebola dôležitejšia než rodina a ani to od nikoho nevyžadujem. Preto ak má niekto problém v rodine, radšej nech sa zdvihne z práce a ide ho vyriešiť, keďže dobre viem, aké škodlivé pre firmu môže byť, keď pracovník nie je v duševnej pohode. Osobitne si vážim matky, keďže matky majú v rodine minimálne z pohľadu výchovy detí ešte významnejšie poslanie než otec. S veľkou pokorou a citom prijímam to, že sú to v prvom rade matky svojich rodín, až v druhom moje zamestnankyne. Áno, sú situácie, kedy pracujete sedem dní v týždni a je skutočne problém svätiť aj nedeľu, vašou povinnosťou je však snažiť sa to vašej rodine aspoň nejakým spôsobom vynahradiť. Mám štyri deti: vždy som dbal na ich vzdelanie, aby vedeli jazyky a aby sa mali v rodine radi. Najviac ma teší, keď vidím, že si súrodenci radi pomáhajú a že sa skutočne milujú. Nevidia len seba, ale myslia aj na ostatných. Rodina je veľkým darom pre každého človeka, lebo správne zázemie vám umožní dobre zvládať aj problémy v práci. Ak máte doma trampoty a rozpadáva sa vám to pod rukami, ani firme sa nebude dariť. Sú to spojené nádoby. Skúste trochu vyjsť zo svojej ulity. Nepýtajte sa len na to, ako bude niečo dobré pre vás. Skúste sa na to pozrieť z pohľadu potrieb druhých. Nie sme tu len preto, aby sme si „napĺňali svoj tanier šošovicou“. Podľa mňa práve rodina naplní šťastím každého človeka – ak dokážeme vyjsť zo svojho egoizmu a podeliť sa o svoje peniaze, čas a úspech s niekým ďalším, myslím si, že sa nám žije lepšie. Paradoxom je, že pomoc druhým najviac pomôže vám. Tých pár rokov, ktoré nám je tu dovolené žiť, má hlavne pre nás omnoho vyššiu hodnotu, ak si dovolíme tak trochu sa rozdať.

Aké sú vaše ciele do budúcnosti?
Keď sa pozriem do profesionálnej oblasti, vidím, že trendom budúcnosti bude neustále zvyšovanie kvality toho, čo máme na tanieri. Keďže naša firma poskytuje ľuďom priamo to, čo jedia, snažím sa im zakaždým poskytnúť niečo lepšie než minule. Chceli by sme zlepšiť aj komunikáciu pomocou moderných médií. Chceme, aby nás neustále považovali za najlepších – pokiaľ zákazníci chcú skutočnú kvalitu, mali by ísť do Spiš Marketu. Ale keď sa nad otázkou zamyslím celospoločensky, podľa mňa by sme mali všetky statky a hodnoty, ktoré dostaneme od našich rodičov, odovzdať našim deťom v lepšom stave. Tam by naša krajina a jej ľudia mali smerovať. Tie hodnoty by mali byť neustále krajšie, väčšie, hodnotnejšie, rozumnejšie… Preto si myslím, že zisk nie je prvoradý. Keď sa ma ľudia pýtajú, koľko sa z niečoho dá vytĺcť peňazí, hneď vidím, že je to nesprávna diskusia. Pýtam sa, prečo? Naozaj potrebujeme tak veľa? Keď si túto otázku položíme, často zistíme, že zo šiestich vecí potrebujeme len dve. Podobný koncept učím moje deti: aby si ešte pred vydaním peňazí naozaj zvážili, či niečo potrebujú alebo nie, aby mysleli aj na druhých a hlavne na to, že zajtra musia byť veci v lepšom stave než dnes. Snažím sa dávať im takto dobrý vzor: keď to dokázal ich otec, dokážu to aj oni! (Smiech.) Som presvedčený o tom, že to je cesta, ktorou by každý z nás mal ísť. To, čo druhí ľudia vidia v nás, v nich zanecháva hlboký odkaz. Snažím sa konať tak, aby ten môj bol čo najlepší.